Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

Organizácie v obci

Spolky a združenia

Nezastupiteľné miesto vo vývoji spoločnosti má dobrovoľné združovanie. Spolky poskytli významný priestor pre realizáciu záujmov a utváranie identity jednotlivých spoločenských vrstiev a skupín obyvateľstva.

Charitný dom

Vytváranie prvých neziskových organizácií na území Slovenska súvisí s činnosťou cirkvi. K najstarším príkladom patria charitatívne sociálno-zdravotnícke ústavy pre chudobných, tzv. lazarety, xenodóchia a špitály.79 Takýto charitný dom bol založený v Pruskom v roku 1680. Založili ho páni Vršateckého hradu Imrich Jakušič s manželkou Polyxenou rodenou Serényiovou. Zakladajúca listina starobinca začína takto: „My Imrich Jakussits, slobodný barón z Orbovy, dedičný pán hradov Vršatec, Orava a Lietava, pán Pruského atď. ako aj Polyxena rod. grófka Serényi z Kis Serényu, jeho zákonitá manželka, majitelia horeuvedených domínií.......rozhodli sme sa z vlastných prostriedkov postaviť jeden starobinec v susedstve konventu sv. Juraja rádu sv. Františka Serafinského na protejšej strane hradskej, do ktorého by sa prijali osoby slabé, invalidné, telesnej a duševnej práce neschopné.....“ Charitný dom stál pri väčšom cintoríne (oproti terajšej predajni potravín Jednota), neďaleko františkánskeho kláštora. Imrich Jakušič a jeho manželka Polyxena Serényiová svojich potomkov zaviazali, aby každý rok odovzdali pre chudobných v lazarete: 8 meríc múky, 2 merice pohanky, 2 vedrá kapusty, 10 funtov masti, 10 funtov slaniny a 10 holieb soli. V dňoch troch veľkých sviatkov 10 funtov mäsa, 10 holieb piva a 60 lakťov hrubého plátna. Okrem toho urobili základ 300 zlatiek pre ostatné potreby chudobných. Chudáci aj z toho mohli vyžiť, no predsa mali ešte aj iný zdroj príjmu – bola tam almužna veriacich: v určitých dňoch chodili žobrať do susedných dedín, ale aj do domu sa im doniesli dary. Drevo na kúrenie dalo podľa potreby panstvo. Nástupcovia po rodine Jakušičoch – Breunerovci, ale aj Königseggovci vďačne prevzali udržiavanie tohto humánneho zariadenia. Budova tohto starobinca bola drevená. Gróf František Xaver Königsegg ju dal v roku 1791 prebudovať a postaviť z tehál. Pre obyvateľov predpísal nasledovnú pozoruhodnú životosprávu: „1. Aby sa zdržiavali nemierneho pitia, vadenia, zbytočného klebetenia, kto sa prehreší, najprv bude napomenutý gazdom a v prípade opakovania, na základe oznámenia farára mu panstvo pohrozí telesným pokarhaním alebo sa vykáže. 2. Aby raňajšiu modlitbu odbavovali spoločne a nahlas. 3. Aby vo všedný deň sa zúčastnili na dvoch svätých omšiach a vo sviatok i na viacerých. 4. V prvú nedeľu v mesiaci nech sa vyspovedajú a pristúpia k svätému prijímaniu, tak isto v deň veľkých sviatkov a na každý sviatok Panny Márie. 5. Vo veľkom pôste každý týždeň dvakrát nech odbavujú pobožnosť krížovej cesty. 6. Každú stredu a sobotu nech sa v kaplnke Sedembolestnej Panny Márie v kláštore modlia sedem Otčenášov a toľko isto Zdravasov. Okrem toho doma jeden celý ruženec a to v stredu za blaho rodiny Königseggovcov a v sobotu za mŕtvych členov rodiny Jakušičovcov a Königseggovcov. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1829 sa znova upravil deputát patriaci od panstva: 10 siah palivového dreva, 12 meríc raži, 12 meríc rôzneho zbožia, 12 meríc pohanky, 24 funtov soli, 17 holieb masla, 6 lakťov plátna alebo prírodné konope, pivo a kapusta. Kapitál darcovského základu sa časom vďaka darcom zväčšil. Väčšími obnosmi prispeli: gróf Gustáv Konigsegg (500 zlatiek), Jozef Nejedlý, nitriansky kanonik (500 zlatiek), Anton Madocsányi (210 zlatiek), Mária Ďurďovanská (168 zlatiek).

Spolok Svätého škapuliara
Imrich Jakušič a jeho manželka Polyxena Serényiová v roku 1688 založili vo farskom kostole Spolok svätého Škapuliara k úcte Panny Márie Karmelskej. Na žiadosť grófa, ako sa hovorí v ozdobne vystavenej listine, generál Karmelitánov Martialis a S. Paulo dňa 6. júla 1687 kanonizoval spoločnosť. Dňa 11. júna 1688 biskup a prepošt Jakub Haško Rozsnyi z Nového Mesta nad Váhom a Peter Korompay nitriansky generálny vikár ju potvrdili v mene diecéznej cirkevnej vrchnosti a nakoniec dňa 20. júna toho istého roku ju slávnostne uviedli vo Farskom kostole krakovskí karmelitáni: Fr. Archamgelus, S. Joachino a Fr. Narcissus. Práca v spolku sa začala ihneď rozvíjať a viedla k peknému rozkvetu, čo sa môže pripísať horlivosti a dobrému príkladu grófskej rodiny ako o tom píše Dr. Chorényi. Nielen chudobní poddaní sa ponáhľali zapísať sa do Spolku, ale medzi členmi nájdeme aj ratolesti šľachtických rodín Madocsányiovcov, Beňovských, Medňanských, Borčických, Iassy, Jesenských, Trstenských, Baraňovcov atď. Predsedom vnútornej organizácie spolku bol vždy prušiansky farár. Spolok mal správcu, 4 – 7 prísediacich, tajomníka, druhého tajomníka, pokladníka a dvoch, čo navštevovali chorých. Povinnosti zapísaných členov boli nasledovné: 1. mať vždy na tele škapuliar posvätený príslušným splnomocneným kňazom, 2. zachovávať čistotu primerane postaveniu, 3. tí, čo vedia čítať, sú povinní denne prečítať časť žalmu o Panne Márii, tí, čo nevedia čítať, pomodlia sa sedem Otčenášov a sedem Zdravasov, 4. jednu nedeľu v každom mesiaci zúčastniť sa spoločnej procesie, 5. v určité sviatky sa vyspovedať a pristúpiť k Sviatosti oltárnej. Habsburský panovník, cisár Jozef II. zrušil tento spolok v roku 1785.

Dobrovoľný hasičský zbor
Dobrovoľný hasičský zbor v Pruskom (DHZ) vznikol v roku 1883. Hlavným podnetom pre vznik zboru bolo pravdepodobne niekoľko veľkých požiarov v rokoch 1792-1882. Stanovy Dobrovoľného hasičského zboru Pruské a Bohunice podpísal dočasný predseda Juraj Kubíny 23. 8. 1883 v Pruskom. Tieto schválil Maďarský kráľovský minister vnútra v Budapešti 3. 9. 1883 pod číslom 52277/VII/a-1883. Zakladajúcich členov bolo osem, no poznáme len štyroch: gróf Alfred Königsegg, gróf František Königsegg, Juraj Kubínyii a Ľudovít Singer, ktorý zastáva funkciu veliteľa DHZ. „Horúcou pochodňou nášho života je láska k vlasti. Odmenou našej práce je pomoc poskytnutá v nebezpečí.“ Toto je preklad slov zo stuhy, ktorá zdobila prvý prápor DHZ Pruské z roku 1893. Tento sa žiaľ neuchoval. Zostali len stuhy z pôvodného práporu. V roku 1971 bol prápor obnovený a vysvätený našim kňazom Dr. Štefanom Grácom. Založením Zemskej Hasičskej Jednoty v roku 1922 nastávajú zmeny v organizovaní hasičstva na Slovensku. Nastáva i rozširovanie členskej základne. Prvá hasičská zbrojnica bola postavená s prispením starostov Jozefa Kebisa, neskôr Jána Jakúbka a obetavosti hasičov v roku 1933. V tomto období mal DHZ i vlastný hudobný krúžok pod vedením Vincenta Letka Fazuľku. Po roku 1950 boli Dobrovoľné hasičské zbory premenované a ďalších viac ako 40 rokov sa stretávame s názvom Požiarne zbory. V tej dobe zastával funkciu veliteľa zboru Vincent Gábor a predsedom bol Jozef Rajník. V roku 1957 bol do funkcie veliteľa požiarneho zboru zvolený Ferdinand Monček, ktorý túto funkciu zastával skoro 30 rokov. Ferdinand Monček bol ocenený najvyšším vyznamenaním „Zaslúžilý člen DPO SR“. Počas tohto obdobia dosahoval zbor mimoriadne úspechy vo výcvikovej, preventívnej, represívnej ale aj súťažnej oblasti. Od roku 1986 je veliteľom zboru Vladimír Monček, syn predchádzajúceho veliteľa. DHZ sa v súčasnosti zameriava najmä na prácu s mládežou, preventívnu a výcvikovú činnosť, ošetrovanie techniky a úzko spolupracuje s Obecným úradom. Členovia DHZ sú pripravení hlavne pomáhať ľuďom nielen pri požiaroch, ale aj iných nešťastiach tak, ako to už neraz ukázali pri ostrých zásahoch. Za zásahovú činnosť bol DHZ ocenený Ďakovným listom Ministerstva vnútra, ktorý odovzdal riaditeľ krajského HaZZ Ing. Michal Jurdík pri príležitosti 120. výročia založenia DHZ Pruské. Pri tejto príležitosti navštívil zbor i prezident DPO SR JUDr. Jozef Minárik a viceprezident DPO SR JUDr. Ladislav Kaprinay. DHZ Pruské bola udelená Čestná zástava DPO SR. Pruštianske hasičské družstvá dosahujú od nepamäti v súťažiach nemalé úspechy, a to takmer vo všetkých kategóriách, o čom svedčí viac ako 200 trofeí. Prehľad veliteľov DHZ od založenia až po súčasnosť: Ľudovít Singer (nájomca statku), Emil Fojtín (učiteľ), Michal Bohm (úradník veľkostatku), Jozef Greguška (učiteľ), Ján Renda (organista, veliteľom v roku 1922), Hugo Michalke (kachliarsky) majster, veliteľom v rokoch 1922-1933), Cyprián Vranka (kováčsky majster, 1933 – 1950), Vincent Gábor (robotník v tehelni, 1950-1957), Ferdinand Monček (technický úradník, 1957-1986), Vladimír Monček (hasič, 1986-) V roku 2006 mal DHZ Pruské 112 členov.

 


Potravný spolok
Obec Pruské bola v minulosti obcou malých roľníkov a poľnohospodárskych robotníkov – deputátnikov. Všetky výnosné polia patrili panstvu grófa Königsegga. Len ďaleké kopanice a prídomné záhradky vlastnili roľníci – ak ich tak možno nazvať. Podľa hospodárskych súpisov prevedených v roku 1828 v obci Pruské sa v hojnom počte vyskytujú remeslá, ba i obchody. Pribúdaním obyvateľstva, pribúdalo i obchodov. Tak v roku 1908 bolo v obci Pruské 10 obchodov a živností – väčšinou židovské. Obyvatelia boli nútení svoje skromné nákupy robiť v týchto obchodoch, bez ohľadu na cenu ponúkaného tovaru. V časoch, keď nebolo komunikačných spojov s mestom (chodilo sa väčšinou peši), boli občania odkázaní na nakupovanie toho, čo obchodník ponúkol a za cenu, akú zapýtal. Rímsko-katolícky kňaz v Pruskom Jozef Žídek dal v roku 1908 podnet k založeniu obchodu, ktorý by čelil súkromným obchodníkom po stránke cenovej i v sortimente tovaru. Po porade so zástupcami okolitých obcí sa rozhodli Jozef Silaš (notár), Štefan Mojto (richtár), Jozef Greguška (učiteľ), Anton Pšenák (roľník) a ďalší utvoriť v obci obchod na družstevnom podklade. Do novoutvoreného družstevného obchodu mali spadať obce: Bohunice, Krivoklát, Dulov, Savčina, Podvažie. Na založenie Potravného spolku sa použil úver z veľkoskladu družstevnej organizácie Haugya (včela) a tiež od súkromného veľkoobchodu v Púchove a Trenčíne. Tovar sa dovážal vlastnými najatými povozmi, čo tiež zaťažovalo pokladnicu družstva. V tom čase most cez Váh nebol na blízku. Prevážalo sa kompou. Za prevoz kompou sa platil poplatok. Keď Váh zamrzol, ilavský pivovar zabezpečil prechod cez Váh provizórnym mostom tak, že na zamrznutý povrch ľadu sa nakládli vŕbové váľky prútia, tieto sa polievali vodou a keď zamrzli, dalo sa cez Váh prejsť s ťažkým naloženým konským povozom. Na základe súhlasu ústredia spolku „Haugya“ v Bratislave, bolo rozhodnuté vyzvať občanov na vstup za členov s upísaním členských podielov v cene 10 korún s výškou trojnásobného ručenia. Družstvo – Potravný spolok mal predávať len svojim členom. Ale aby sa dala väčšia možnosť drobnému ľudu stať členmi, bolo rozhodnuté znížiť členský podiel z 10 na 5 korún. Občania majúc dôveru k prípravnému výboru s radosťou vstupovali za členov. Boli aj takí, ktorí upísali 50-100 podielov (napr. Jozef Silaš, Jozef Greguška). V druhej polovici roku 1909 fungovalo družstvo pod názvom „Poroszka es vidéke – Fogyasztasi és Értekesiti Szovetkezet“ t. j. Potravné spotrebné a záujmové družstvo pre Pruské a okolie. Prvým predsedom potravného spolku bol údajne Štefan Mojto roľník a v tom čase tiež richtár. Členmi predstavenstva boli Jozef Židek, Jozef Silaš, Jozef Greguška, Anton Pšenák, Jozef Kebis, Štefan Mičuda a ďalší. Neskôr požiadalo Potravné družstvo na Okresnom úrade v Púchove o udelenie práva výčapu, čo mu bolo udelené. Vedúcim výčapu – hostinským sa stal Martin Melčický, neskôr Vincent Rajník (otec Milana Rajníka). Výčap znova prispel k zveľadeniu Potravného spolku a upevnil jeho postavenie. V roku 1933 prijalo družstvo nové stanovy, podľa ktorých sa zmenil názov družstva a znel: 444 Potravné družstvo pre Pruské a okolie. Do tohto Potravného družstva boli úradne začlenené obce: Bohunice, Dulov, Krivoklát, Savčina, Podvažie. Tieto stanovy znovu potvrdili, že členský podiel tvorí hodnotu 5,- Kč a každý člen ručí obmedzenie do výšky päťnásobného upísaného členského podielu. Stanovy boli schválené 27. 7. 1933 Krajským súdom v Trenčíne. V dôsledku nariadení o socializácií obchodov, už v roku 1952 bolo počuť, že aj Potravné družstvá (už ako sociálny sektor) budú zlučované pod novým vedením a názvom Jednota. Potravné družstvo, menovite predstavenstvo, ba i valné zhromaždenie sa stavali proti zlúčeniu tvrdiac, že sa už jedná o družstevný a prosperujúci obchod, že tu sa nikto neobohacuje na úkor celku. I na vzdor odporu členstva dňa 23. 3. 1952 došlo k zlúčeniu Potravného družstva s Jednotou Spotrebným družstvom so sídlom v Púchove. Teda po úspešnom účinkovaní Potravné družstvo v Pruskom zaniklo. Plánovaná prestavba sa už neuskutočnila. Družstvo odovzdalo Jednote bohatý sklad tovaru, peniaze v hotovosti a nehnuteľnosti pozostávajúce z dvoch starých budov. Staré Potravné družstvo vyplácalo v neskorších rokoch len 2% z nákupu, čo sa dokazovalo nákupnými bločkami, ktoré dostal kupujúci pri pokladnici, keď za tovar platil.

Ochotnícke divadlo
Korene divadelníctva v Pruskom siahajú do obdobia stredoveku, kedy na výročných trhoch a jarmokoch nechýbali lutnisti, gajdoši, pištci, ktorí okrem hudobnej interpretácie zapájali do svojho umeleckého prejavu dramatické prvky. V miestnej kronike obce sa spomína divadelný krúžok v roku 1936 pod vedením Jozefa Pagáča. Ďalej sa v kronike spomína, že v roku 1956 divadelný krúžok pri Poľnohospodárskej technickej škole nacvičil hru Kubo. Učiteľský herecký kolektív s pribraním mladých herečiek predviedol hru Ferka Urbánka – Škriatok, a žiaci odbornej strednej školy pod vedením režisérky Zdenky Ričkovej hru Stratil sa hlásnik Cibuľa. Už začiatkom roku 1958 z iniciatívy Miestneho národného výboru pri Osvetovej besede boli ustanovené tri divadelné krúžky v rámci jestvujúceho krúžku „Prušťan“. Predsedom sa stal Jozef Pagáč, dramaturgom Jozef Martinka a režisérmi Zdenka Ričková a Gabriela Gumbirová. Divadelná ochotnícka sezóna v Pruskom započala Členovia ochotníckeho divadelného krúžku opakovaná päťkrát, vrátane zájazdu do Lednických Rovní a Horného Sŕnia. Naša obec v rámci celookresnej prehliadky ochotníckych divadiel popri Ladcoch mala najlepšie podmienky pre divadelné podujatia. V dňoch 15.-16. marca 1958 po predchádzajúcej súťaži jednotlivých krúžkov v okrese, tu bola prehliadka víťazných krúžkov. Zúčastnili sa jej štyri súbory. Náš „Prušťan“ sa súťaže zúčastnil s hrou Dobrodružstvo pri obžinkoch a umiestnil sa v kategórii B (začínajúce súbory) na II. mieste. Pri realizácii divadelných hier sa vyskytovali ťažkosti pri technickom zvládnutí i menej náročných scén. Ochotníci mali nedostatok kulís a iných rekvizít. Preto boli jednotlivé scény vytvárané pomocou kruhového horizontu a náznakových kulís. V roku 1958 sa odohralo 21 divadelných predstavení s účasťou 5194 osôb. V nasledujúcom roku sa uskutočnila premiéra divadelnej hry miestneho autora Jozefa Martinku: Ohne na horách. Technické predpoklady úspešného prevádzania predstavení divadelných hier sa zlepšili tým, že Osvetová beseda dostala k dispozícii kompletné javisko a bábky pre bábkové divadlo. Aj toto sa stalo dôležitým prostriedkom kultúrno-výchovnej práce medzi mládežou. Odbornú úroveň dramatickej činnosti zabezpečovali režisérky Zdenka Ričková a Gabriela Gumbírová, ktoré diaľkovo študovali dramaturgiu. V roku 1960 sa uskutočnila premiéra divadelnej hry Moja teta, tvoja teta. Divadelný súbor sa s uvedenou hrou umiestnil v okresnej súťaži na I. mieste a postúpil do krajskej súťaže. Aj v tejto zvíťazil a kvalifikoval sa do Celoštátnej súťaže. Táto v celoslovenskom meradle bola prevedená v Leviciach, kde sa súťaže zúčastnilo 6 najlepších slovenských dedinských ochotníckych súborov. Náš súbor obstál ako jeden z najlepších. V tom istom roku ochotníci pripravili pre divákov premiéru divadelnej hry J. Zeyera – Radúz a Mahuliena. Z príležitosti celoštátnych divadelných slávností v Hronove 20. 8. 1960 zástupcom nášho dramatického krúžku (Ričková, Gombírová) odovzdali cenu Roľníckych novín a dar Ministerstva školstva a kultúry. Okrem toho Zdenka Ričková bola dekorovaná zlatým odznakom J. K. Tyla za jej vynikajúcu hereckú a režisérsku činnosť. Členovia súboru: Zdenka Ričková, Mária Letková, Gabriela Gumbírová, Valent Monček, Anton Huňa, Jozef Minárik, Ferdinand Zlatoš, Vojtech Pajtinka. Okrem dramatického krúžku pri Osvetovej besede v obci účinkoval od roku 1956 aj divadelný krúžok pri miestnej poľnohospodárskej technickej škole, ktorý zdarne pôsobil až do roku 1966, t. j. do doby pobytu Fottu na škole. Odchodom Michala Fottu stráca v ňom obec Pruské nielen agilného riaditeľa školy, ale aj organizátora, hospodára a divadelného režiséra. Pravidelne každý rok odohral so svojim divadelným krúžkom jedno divadelné predstavenie, ktoré s radosťou a nadšením prijalo nielen mieste obyvateľstvo, ale i blízke i ďaleké okolie, kde sa divadlo odohralo. Divadelný krúžok za svoju existenciu nacvičil tieto divadelné hry: 1. Surovô drevo – Ivan Bukovčan – november 1958 (10 predstavení - 2100 divákov) 2. Maryša a Kubo – november 1959 (12 predstavení - 3200 divákov) 3. Radúz a Mahulena – Julius Zayer – máj 1960 (17 predstavení – 4850 divákov) 4. Detvan – Andrej Sládkovič – máj 1961 (13 predstavení – 4800 divákov) 5. Najdúch – Jonáš Záborský – marec 1962 (10 predstavení – 2830 divákov) 6. Popoluška – Lichardová-Lokvencová – marec 1963 (21 predstavení – 6300 divákov) 7. Inkognito – Ján Palárik – apríl 1964 (15 predstavení – 3390 divákov) 8. Májová noc – Ján Kákoš – apríl 1965 (14 predstavení – 3930 divákov) 9. Romeo a Júlia – William Shakespeare – apríl 1966 (16 predstavení – 4370 divákov) V roku 1960 pokusne započal svoju činnosť aj bábkarsky súbor. Viedol ho učiteľ Bedrich Rička a za spolupracovníkov si vybral žiakov z odbornej strednej školy. Uskutočnil dve predstavenia dvoch hier. Dedinský divadelný ochotnícky krúžok odohral divadelné predstavenie hry Vietor do tvári od Jána Kákoša v réžii G. Gumbárovej. Veľmi úspešná bola veselohra Zuzky Zgurišky pod názvom Bytčianka z Doliny v réžii Zdenky Ričkovej. Účinkovali v nej noví – mladí herci popri hercoch starších. Bolo to zámerne urobené tak, aby sa mladí priúčali hereckému umeniu od hercov starších a skúsenejších. V okresnej súťaži sa dramatický krúžok umiestnil na I. mieste hrou Vietor do tvári. Diplomy boli odovzdané hercom: Zdenke Ričkovej, Valentovi Mončekovi a Jozefovi Pagáčovi. Záujem o divadlo v obci postupne upadal. S mládežou, ktorá by bola ochotná hrať, sa nikto nezapodieval a dôsledok – úplná stagnácia na poli divadelníctva – lebo doterajšie režisérky vzhľadom na vek a zdravotný stav ustali a z mladej generácie režisérov niet. Prehľad odohraných divadelných hier: 1961 Divadelný krúžok pri OB v Pruskom: Bytčianka z Doliny – 6x, Vietor do tvári – 7x, Ochotníci Savčina, Podvažie: Po dvadsiatich rokoch – 1x (310 divákov), 1962 Divadelný krúžok OB v Pruskom: Sedliacka láska – 2x (555 divákov), Základná deväťročná škola Pruské: Medveď a víla – 6x (960 divákov), 1963 Základná deväťročná škola Pruské: Cínový vojačik – 5x (610 divákov), ČSPO Pruské (réžia J. Pagáč): Na krivých chodníčkách – 2x (430 divákov), 1964 Červený kríž Pruské: Lekárom proti svojej vôli – 1x (310 divákov), Ochotníci Savčina, Podvažie: Nebezpečný rok – 1x (150 divákov), 1966 Základná deväťročná škola Pruské: Tri labute – 3x (690 divákov). V roku 1967 divadelná činnosť v obci úplne zanikla. Nenašiel sa nikto, kto by mal o túto kultúrnu činnosť v obci záujem. Je neuveriteľné, že v obci, v ktorej divadelná činnosť bola na vysokom stupni pôsobnosti, teraz takto zaostala. Vlastné predstavenie za režírovania Zdenky Ričkovej nacvičil Sväzarm: „Trampoty s láskou“. Predstavenie navštívilo 320 občanov. Repríza hry sa uskutočnila v Dulove. Základná deväťročná škola zahrala so svojimi žiakmi pre školskú mládež divadelnú hru: Jolana a VIII. B trieda. Divadielko malo úspech, ale hralo sa len pre žiakov.


Folklórna skupina
V rokoch 1984 - 1988 pod vedením miestneho kultúrneho strediska pracovala aj dedinská folklórna skupina, ktorá oživovala staré tradície a zvyky na dedine. Pracovala pod vedením učiteľky Eleny Kozákovej. Pripravili dva ucelené programy: Dožinky a Rok ľudových zvykov na dedine.

Ďalšie spolky

Medzi ďalšie spolky, ktoré vyvíjali činnosť v Pruskom, patrili:
Orol (1921-1927),
Úverové družstvo (1927),
Filialka Všeobecného úverového ústavu v Púchove,
Ovocinárska spoločnosť (1930)
Hudobný krúžok dychových nástrojov (1932),
Kresťanské roľnícke združenie,
Katolícke združenie mládeže,
Združenie katolíckych žien,
Cirkevný spevokol,
Katolícky skaut (1936),
Miestny odbor Matice slovenskej (1936),
Miestna odbočka Slovenskej ovocinárskej spoločnosti (1937),
Včelársky spolok (1938),
Hlinkova garda (1938),
Hlinkova mládež (čitáreň, rádio),
Liehovarnícke družstvo roľnícke (1941),
Národný výbor (1944),
Národná milícia,
Revolučný národný výbor,
Národný front,
Revolučné odborové hnutie – organizácia pracujúcich (1947),
Jednotný zväz slovenských roľníkov,
Živena,
Výbor žien (1952),
Spolok slovenských žien,
Jednotné roľnícke družstvo (1951),
Dedinské spotrebné družstvo – Jednota (1953),
Miestna skupina Československého červeného kríža (1953),
DŠO Tatran – futbalový oddiel, Sokol,
Folkloristický krúžok (1955),
Osvetová beseda,
Kino Stalingrad (1953-1971),
Kino Mier (1972),
Šachový krúžok,
Stavebné bytové družstvo (1962),
Zväz pre spoluprácu s armádou,
Miestny odbor Československého zväzu mládeže (1973),
Dedinská organizácia Komunistickej strany Slovenska – záujmy JRD,
Československý zväz záhradkárov a ovocinárov (1966),
Aktív pre občianske záležitosti (1961),
Miestny dozorný výbor pri Jednote ĽSD – kurzy šitia (1966),
Zväz drobnochovateľov (1968),
Poľovnícky spolok Vršatec (1968),
Revolučné odborové hnutie - ROH,
Automotoklub (1971),
Pionierska organizácia Socialistického zväzu mládeže,
Rozhlasový krúžok (1972),
Urbár – Združenie spolumajiteľov lesa a holín Pruské,
Zbor pre občianske záležitosti,
Miestne kultúrne stredisko – dedinská folklórna skupina,fotokrúžok, krúžok priateľov hudby,
Folklórna skupina Poľnohospodár,
Spevácka skupina pri SOUP,
Klub dôchodcov,
Základná organizácia Slovenského zväzu zdravotne postihnutých (1979),
Výbor združenia rodičov a priateľov školy v Pruskom,
Komisia pre školstvo, mládež, kultúru a záujmovú činnosť (1994),
Oddiel rekreačnej a telesnej výchovy a športu RTVŠ – v rámci TJ,
Chrámový zbor DONBOSCOVCI,
Občianske združenie Mikroregión Zdroje Bielych Karpát (2003),
Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže (2004)


 

Za obsah zodpovedá
Ing. Peter PECUŠ

dnes je: 23.5.2017

meniny má: Želmíra

webygroup
ÚvodÚvodná stránka